BOOKS

Nomádka z Hviezd   

One Tone 


LOVE


Ut wisi enim ad minim veniam, quis nostrud exerci tation ullamcorper suscipit lobortis nisl ut aliquip ex ea commodo consequat. Duis autem vel eum iriure dolor in hendrerit in vulputate velit esse molestie consequat, vel illum dolore eu feugiat nulla facilisis at vero eros et accumsan et iusto odio dignissim qui blandit praesent luptatum zzril delenit augue duis dolore te feugait nulla facilis. -demo-

Jeden Tón

Jedna Skutočnosť

LÁSKA

“Love Nature, and Nature will love you¨

“Maj rada Prírodu, a Príroda bude mať rada Teba¨

Elena a Benedikt Fencik, milovaní starí rodičia 


“Maj rada Prírodu, a Príroda bude mať rada Teba¨

Elena a Benedikt Fencik, milovaní starí rodičia 


Nomádka sa nenarodila....Nomádka sa prebudila

Nomádka bola a je stále prítomná vo všetkom, čo sa dialo v mojom ľudskom žití... Jej hviezdna niť tkala sa zdanlivo neviditeľne, občas výrazne citeľne, v každom dychu i v okamihu života v tomto tele, i v telách dávno odetých…
Ten vzor bol a je “jej¨ odpradávna. A jediné, čo mala urobiť žena, ktorá cítila volanie nájsť ten posledný kúsok mozaiky, ktorý sa stal zároveň prvým dielikom “Skutočnosti Žitia¨, bolo umožňovať z Ticha a z Prítomnosti tomu prekrásnemu vzoru vychádzať a rozkvitať…. Uvidieť aký jedinečný, nádherný a večný je odtlačok semienka Duše a Cesty Životom každej Bytosti na Zemi.

Nech je naša cesta v Stvorení radostná a v srdci milujúca a hviezdna niť Duše z Ducha nech tká v dychu pozemskosti tie najnádhernejšie vzory života, ktorý sme sem prišli žiť…

Semienka sú odpradávna zasiate. Umožnime im vyrásť a rozkvitnúť.

                                                                                                                                                    S úctou v láske a s úsmevom

                                                                                                                                                                      Nomádka z hviezd(o:

“Skôr alebo neskôr sa človek vydá Cestou,ktorou ho volala jeho Duša.
A uzrie, že to je to jediné,čo mal od počiatku robiť¨

"Nauč sa ako milovať a budeš úplná. To je tajomstvo skutočného otvorenia Svetla v Tebe."


SLNKO


(úryvok z knihy)

Ráno ju prebudilo ešte pred východom slnečného kotúča. Jemný nápev prvého hláska drobného vtáčika, ktorý niekde v konároch pootvoril oči a s harmóniou jemu vpísanou, zaspieval ako prvý pieseň Stvoreniu. Sám stihol zaspievať iba niekoľko tónov, takmer ihneď sa k nemu pridali ďalší trblietajúci sa drobní speváci… Malé operené chumáčiky rozozneli éter až k sféram, ľudským zrakom neviditeľným. Nomádka sa z tepla svojho plášťa, ležiac na machu, dívala a kochala tou nádherou, kedy z polotmy vystupovali obrysy listov a rannej rosy. Spoza lesa rodilo sa zlatisté svetlo dňa. Vzduchom sa niesla radosť, život a jas, pretkaný zvukmi a vôňami rodiaceho sa rána. 

Roky na zemi v náruči Prírody a jej Zrak, ktorým od malička videla za sféry viditeľna, jej odkrýval Rytmy, ktorými žila Príroda. Okamihy pred východom Slnka sú najčistejšou energiou dňa. Ako nový nádych do ďalšej vlny v Oceáne Života. 

Načúvala tichu, ktoré spájalo všetky tieto hlasy a zvuky a nozdrami vdychovala sviežu vlhkosť. Noc i ráno bolo teplé, nad trávou na čistinke ako závoj ležal jemný opar hmly.Nomádka ležala a vnímala súzvuk života ešte hodnú chvíľu, kým rannú hmlu prestúpil prvý slnečný lúč. Vzduch zaihral prílivom tepla a svetla, vtáci sa silnejšie opreli do spevu a nádhera dňa sa v kvapkách rosy javila ako zlatý krištáľ.


Pomaly odkryla plášť, a posadila sa, naťahujúc ruky a prsty i celé telo. Vstala a s prstami na nohách vnorenými v mäkkosti machu s doširoka otvorenými očami sa zahľadela priamo do tváre Slnka.

“Vítam ťa…Ctím tvoj Dar, ktorým dávaš život životu¨ - prehovorila Dušou. Slnečná Bytosť sa rozžiarila jasnejšie a vrúcnejšími dotykmi pozdravila Zem a jej deti. Spoločne kráčajú už eóny rokov, vo vzájomnom tanci a v harmónii.

Žena s mandľovými očami vnímala i tieto pradávne veky v teple jeho lúčov, i v hline zeme, po ktorej kráčala i dnes… Stála a bez mihnutia viečok hľadela do stredu hviezdy, ktorá bola jej najbližším sprievodcom. V slnečnom kruhu sa zjavili farby… Pre zrak pozemský Slnko žiarilo zdanlivo rovnako. Pre zrak tých, ktorí nahliadajú skrze sféry sa v esencii slnečného kotúča odkrývali hlboké pravdy.

Hľadiac do známej milovanej tváre Slnka, sa Nomádka usmievala. Jej úsmev nebol iba na perách, v objatí a v prestupovaní svetelnými vláknami sa usmievali i jej vnútorné orgány a každá čiastočka jej tela. 

“Dýchaj, dýchaj z neho, pi a otváraj sa plne daru slnečnej hviezdy, ktorá nesie život Zemi. Je silou, ktorá prebúdza semienka, ktoré sú z hviezd zasiate v jej sade. Prebúdza ich v telách rastlín, v tepe srdca a v inštinktoch živočíchov, v duši človeka. Rastliny i zvieratá, bytosti zeme, poznajú svoje predurčenie. Iba novodobý človek dnes už zabudol. Pýtať sa Slnka na meno svojej Duše je cesta k prebudeniu."

"Spájaj sa s ním, i keď je za oblakmi, stále ťa počuje a žiari pre Teba. ..Ako Jedinný. Ako Jeho posol a viditeľný zdroj života pre planétu Zem, žiari pre všetkých a vo všetkom. Vdychuj jeho svit a teplo do svojho tela, skrze bránu sily. Tá sídli na pol dlane pod miestom, kde spojené tvoje telo bolo s telom ženy, ktorá ťa porodila. Vdychuj vrúcnosť slnečného syna Stvorenia do svojho stredu a budeš stále poznať svoj Jedinný Domov i živú cestu zemou.¨

Dýchala zhlboka a s každým nádychom cítila v tele stále hlbší pokoj a harmóniu… a súčasne sa v nej otváral priestor a ticho bez foriem a tvaru. Jej telo jestvovalo ako dokonalá súčasť tepu života, ako kvapka krvi, tečúca riečišťom galaxií. Telo, tak prítomné, hmatateľné, tak plné života … a súčasne presahujúce svoju zemskú existenciu… Jej hebká pokožka sa zlatisto trblietala v odleskoch lúčov,  jej dych vnášal do povetria obláčiky teplej pary… na štíhlom hrdle jej pulzovali žilky tepom srdca, orieškovohnedé oči mala doširoka otvorené, plné mäkké pery pootvorené. Spočívala v tichu, len jej chrám reagoval na dotyky s fyzickou skutočnosťou rána… Bradavky jej prsníkov sa zachveli pod jemnými dotykmi vetra, ktorý zavial k rannému pozdravu, a na celom tele sa jej v jeho dotyku vztýčili chĺpky.


Stála pokojne, živá na zemi a súčasne večná a nehybná v Zdroji Všetkého čo Jest. 

Slnko hladilo jej zákutia, a dotklo sa i snehobielych zubov, ktoré sa smiali na svet, prežiarený toľkou krásou… V jej očiach akoby sa na okamih usídlili kvapky rannej rosy, keď dojatá ďakovala za výživné vrúcne slnečné objatia…Zrodila sa a žiari skvostná Prítomnosť, tak ako v každý deň a v každý okamih Zázračnosti Života. 

Nomádka natiahla ruky k slnečnému priateľovi, ako k objatiu jeho nehy, a ešte hlbšie sa zrakom svojich očí vpila do jeho žiary. Čas, ktorý Slnko dáva bytostiam zeme k priamemu pohľadu do jeho tváre, sa naplnil. Jeho sila rástla a oči človeka, či zvieraťa sa museli preniesť k Zemi a k jej jantárovo zeleným pláňam i k listom na stromoch.

“Hľaď vždy do očí Slnka iba tak dlho, aby vstúpilo do teba v sile, ktorá je pre teba liečivá a súladná. Tvoj zrak potom patrí k zemi. Zelené záhrady Gaie ti vnesú dar liečenia a harmónie. Dívaj sa do jej zelených očí a pi vlahu z jej listov i z trávy. Vypi ju pokožkou, prejdi sa po rose a osviež sa jej rannými kvapkami. Je v nich vpísaná nočná obloha, i prvé lúče slnka, pripraví ťa tak na tento deň.¨

Nomádka poďakovala Slnku, pokľakla na kolená, sklonila hlavu a vyhriatou zamatovou hruďou i bruškom si ľahla na rosou roztrblietanú trávu. Rosa sa vpila do jej teplom rozšírených pórov. Vlasy jej zakrývali tvár, sklonenú k zemi. Hlboko do seba nadýchla vôňu vlhkej teplej hliny a pomaly vstala. Urobila niekoľko pohybov, ktoré rozprúdili miazgu v jej žilách a vykročila za zvukom šumiacej vody. 


Je čas k rannému kúpeľu. Vzduchom, i jej dušou a telom sa niesol spev a jas.

Cítila sa živá…Je živá… a je to krása!